FAJČIL SOM BIBLIU

            Wilhelm Buntz sa narodil v roku 1954 v Nemecku. Matka nechcela prijať toto svoje tretie dieťa a tak ho, ešte ako malé dojča, nechala na poli. Dieťa našli a jeho výchovy sa ujal otec. Willimu sa však ani u neho veľa lásky nedostalo, čo sa už od detstva prejavovalo v jeho správaní. Pri pohľade späť Willie povedal: „Bil som súrodencov, odstrihával dievčatám vrkoče a kradol som už v škôlke. Bil som dovtedy, kým netiekla krv, čím som si vyslúžil prezývku Krvavý Willi. Všetci sa ma báli.“

            Do väzenia sa dostal vo veku 23 rokov za bankovú lúpež. Dostal 14 rokov. Vo väzení Willi neustále vyvolával bitky a opakovane sa pokúšal o útek, za čo bola jeho trestom samotka v pivnici. Bol v nej často a neraz aj niekoľko týždňov po sebe. V tej cele sa nachádzala jediná kniha – Biblia.

            Willimu veľmi chýbalo fajčenie. No podarilo sa mu tam prepašovať tabak a táto – ako on hovorí – „farárska kniha“ – mu poslúžila na vyrobenie cigarety. S pôžitkom z nej vytrhol prvú a poslednú tenkú stranu a posmešne zvolal: „Pozri, ty úžasný Boh, čo môžem urobiť s tvojím slovom!“ Následne papier dvakrát zložil, roztrhol ho a hneď mal štyri papieriky na cigarety. „Fajčím Bibliu,“ pomyslel si a rozosmial sa. Vždy však, aby mu rýchlejšie ubehol čas, si vytrhnuté strany pozorne prečítal, niekedy dokonca viac ráz.

            Počas šiestich rokov na samotke vyfajčil celý Starý zákon. Väčšina textov, ktoré prečítal, ho nechávala ľahostajným. Keď sa však dostal k Novému zákonu a čítal Blahoslavenstvá, tie sa ho tak dotkli, že vyzval Boha: „Ak naozaj existuješ a máš plán s mojím životom, tak ma musíš ty zmeniť. Ja sa však zmeniť len tak nenechám. Ak si naozaj mocnejší a podarí sa ti zmeniť ma, tak urob so mnou niečo, čo bude mať zmysel.“

            Bolo zvláštne, že už od toho momentu Willi prestal pociťovať potrebu presadzovať sa násilím. Dozorcovia jeho zmenu správania veľmi rýchlo zaznamenali. Spoluväzňovi z vedľajšej cely sa Willi priznal: „Dieter, ja verím! Boh je väčší a silnejší ako ja!“ Pre jeho vzorné správanie sa sám riaditeľ väznice zasadil o jeho podmienečné prepustenie. A tak sa Willi ako 31-ročný dostal na slobodu.

            Začal organizovať cesty po celom Nemecku, aby sa stretol s ľuďmi, ktorým v minulosti ublížil. Prosil ich o odpustenie. Najviac túžil zmieriť sa so svojím otcom. Bál sa toho stretnutia, pretože keď sa videli počas vyšetrovacej väzby, otec svojmu vtedy 18-ročnému synovi vyťal poriadne zauchá. A pritom Willi tak túžil po objatí! A keď sa stretli naposledy pri procese, obaja si navzájom želali smrť.

            Williho zlý vzťah s otcom sa prejavoval v jeho duchovnom živote: „Nedokázal som prijať Boha ako Otca. Nemohol som pravdivo a zo srdca vysloviť slová Otčenáša. Tušil som, že môj vzťah s nebeským Otcom súvisí s problematickým vzťahom s mojím otcom pozemským.“

            Keď našiel odvahu a svojmu otcovi zavolal, najprv niekoľko minút obaja v telefóne mlčali. Potom sa otec Williho opýtal: „Si to skutočne ty?“ Willi s námahou odpovedal: „Áno, som to naozaj ja.“ „Už teda nie si vo väzení.“ „Nie, nie som.“ A zrazu počul seba povedať: „Otec, stretneme sa v lese.“ Pre oboch to bol silný symbol. Do lesa totiž otec viedol Williho vždy vtedy, keď ho chcel poriadne zmlátiť. Bez účasti susedov ako svedkov.

            Bola zima a mrzlo. Keď Willi zašiel asi sto metrov do lesa, zrazu ostal stáť pred otcom. Niekoľko minút na seba uprene hľadeli. Nie agresívne, nie v zlosti. Skôr smutne a bezradne. Uvedomovali si prežitú bolesť a premárnené šance. Zrazu sa Willi usmial. U otca zaznamenal úľavu a uvoľnenie. Zhlboka sa nadýchol a obaja takmer súčasne otvorili náruč a objali sa. „Bolo to po prvýkrát v mojom živote, čo som sa s otcom objal! Mal som takmer štyridsať rokov! Potom sme si vzájomne pozreli do očí. Slzy nám zaliali tvár a ja som s pohnutím v hlase začal rozprávať, ako sa mi dovtedy vodilo. Naše nohy mrzli, ale nám to bolo jedno. Poprosil som otca o odpustenie a aj on ma poprosil o odpustenie za všetky tie bitky a ostré nevrlé slová. Dve hodiny sme striedavo stáli a prechádzali sa po lese. Bol hustý a tmavý, ale do našich sŕdc vstupovalo svetlo. V istom momente sme obaja padli na kolená a v snehu sme ďakovali Bohu za to, čo len Boh sám nám pomohol urobiť možným. Otec sa mi stal dobrým priateľom a bol ním až do svojej smrti.“

            Až keď Willi zažil, že pozemský otec dokáže milovať a odpúšťať, dokázal prijať lásku a odpustenie od Otca nebeského. Toto poznanie bolo pre neho zvlášť dôležitým, keď sa on sám stal otcom: „Túžim byť pre svojich dvoch synov dobrým otcom. A hoci doteraz neviem, ako sa vychovávajú deti, snažím sa, aby aj keď urobia chybu, vždy cítili, že otec a mama ich milujú. Potrebujú našu lásku! Len prednedávnom som ležal na gauči a môj už takmer dospelý syn ma pohladil po chrbte a povedal: ,Oco, mám ťa tak rád!´ V tom momente som vedel, že som urobil hádam aj niečo správne.“

(zdroj: Víťazstvo Srdca, č. 133/2020)